If there´s no hope

If there´s no hope #5

29. july 2013 at 8:10 | written & posted by: jass

Po nejakých dvoch hodinách som mala všetkého dosť. Nohy ma v opätkoch nehorázne tlačili, bolela ma hlava z hlasnej hudby a to nehovorím o tom ako som musela stále odolávať ponukám "dať si pohárik tvrdého" s ľuďmi, ktorých som nepoznala. Keď sa Michelle na niekoho lepila na parkete a mne nevenovala pozornosť, rýchlo som sa vytratila z domu. Keď som sa opätkami zaborila do trávy, vyzula som si ich. Cítila som chladnú, poddajnú hlinu obklopovať moje nohy. Pozrela som sa na oblohu. Mesiac svietil, no hviezdy nebolo vidieť, predsa len, v Chicagu v noci vždy svietilo veľa svetiel. Už keď sme s Michelle vošli, všimla som si bazén. Teraz som sa k nemu približovala, hypnotizovaná svietiacou azúrovou farbou bazéna.
Sadla som si k jeho okraju, opätky položila vedľa seba, nohy namočila do vody, ktorá bola dostatočne chladná aby ma upokojila, ale dostatočne teplá aby som nezmrzla. Síce som počula hudbu z domu, mala som však dostatočný kľud na to, aby som mohla premýšľať a pretriediť si myšlienky, kedže všetko sa dialo tak rýchlo. Nevedela som, či to, čo robím s Michelle bolo správne. Nevedela som, či sa mi podarí "byť populárnou", ani či nespravím nejaké faux pas a Michelle sa rozhodne ma vylúčiť zo svojich kruhov. Ale zatiaľ sa mi darilo.
Potom moje myšlienky utiekli k Ryanovi. Bol pekný, vtipný, šarmantný... Ale hlavne, bol to Michellin bývalý frajer. A jedno z nepísaných pravidiel medzi dievčatami je: Nikdy nerandiť s ex tvojej kamarátky. Nebola som mrcha a navyše som si nemohla dovoliť podraziť Michelle, aspoň nie hneď na začiatku.
"Hypnotizujúco krásny odraz, však?" začula som hlas za sebou. Otočila som sa. Ryan tam stál, ruky vo vačku, a úškrn cez celú tvár. Začervenala som sa, dúfajúc že to nebolo vidieť. "Hej," zamumlala som, keď si sadal ku mne. Mal na sebe len košeľu a džínsy, tak si ich vyhrnul a namočil si nohy do bazéna. "Koho je to vlastne párty?" spýtala som sa. Zasmial sa. "Vieš že ani neviem? Pozvánky rozposielala Michelle, ale ona býva inde, čiže neviem." "Nebaví ťa to tu?" spýtala som sa ho. "Vieš, keď si prišiel sem..," pokračovala som. Vzdychol a odpovedal mi: "Nie že by ma to nebavilo, len... Dotiahli ma sem chalani z futbalu, môj status nie je vymetávač párty." Chápavo som sa usmiala. "Viem aký je to pocit... Teda, nepatriť niekam," povedala som a hneď som to oľutovala. Nikto by nemal vedieť o mojej minulosti.
Pozrel sa mi hlboko do očí. "Čo.. čo tým myslíš?" spýtal sa zmätene. Sakra. "Vieš... Ono.. to je na dlho," povedala som prirýchlo a pozrela som sa na hladinu bazéna. "No ták, mne môžeš veriť, veď ma poznáš," pozrela som sa na neho. Škeril sa.
"Určite, sme starí priatelia," žartovala som s ním. "Ale teraz vážne. Môžeš mi veriť. Aby si si nemyslela, aj ja ti niečo poviem. Keď som chodil s Michelle, moja popularita sa zvýšila. Ale ona sa ku mne správala tak... Tak... Panovačne.., že som to nemohol vydržať a nafingoval som že som ju podviedol, čo som neurobil." Páni. Niekto kvôli Michelle riskoval popularitu, ale kvôli tomu, aby sa jej zbavil. To musela byť strašná.
"Takže teraz som asi na rade ja, však?" spýtala som sa. Prikývol, s očakávaním. "Vieš, vždy som bola považovaná za šprtku, iba preto, že som nenadávala, nepila, nefajčila, a mala som dobré známky. Všetci sa so mnou prestali baviť a... Ja som si na to zvykla. Ale v piatok... Proste mám toho dosť. Mám dosť toho, ako sa ku mne správali, ako mou opovrhovali, vysmievali sa mi, ako mi ubližovali..," nemohla som hovoriť ďalej, slzy sa mi tlačili do očí. Ruky som stiskla do pästi, snažiac sa neplakať. Pozrel sa mi do tváre. Videl, že plačem, lebo sa ku mne prisunul a palcom mi zotrel slzu. Keď sa ma dotýkal, všetko vo mne horelo a iskrilo. Mimovoľne som zatvorila oči, a zrazu som cítila jeho pery na svojich.
Môj prvý bozk... Sedela som tam, s nohami v bazéne, rukami položenými na betóne, a s perami chlapca, ktorého som poznala niekoľko hodín na tých mojich. A bolo to úžasné. Mala som pocit, že vo mne vybuchol ohňostroj. Jeho teplo sa vo mne šírilo, cítila som jeho vôňu a bola som si istá, že si ju budem pamätať navždy, vôňu chlapca, s ktorým som prežila svoj prvý bozk. A - priznávam - dúfala som, že to nebol posledný bozk, kedy som cítila jeho telo. Túžila som po viacerých.

If there´s no hope #4

29. july 2013 at 8:09 | written & posted by: jass

Stála som tam, čakajúc ako zareaguje. Nijaká reakcia, len na mňa pozerala, pokiaľ nezazvonilo. Sadli sme si na miesta a prišiel učiteľ matematiky, asi 30 ročný. Dievčatám sa páčil, ale vedeli, že chodí s jednou učiteľkou, takže to rovno ani neskúšali. Sadol si za katedru... A v tom ma uvidel. "Eh, slečna, ste tu nová?" spýtal sa zvedavo. Zasmiala som sa. "Nie, som to ja, Jennifer," usmiala som sa. Vyžívala som sa v tom, ako zmätene sa tváril. Pomaly si to dal dokopy. Ale nič nepovedal. "Dobre. Otvorme si učebnicu na strane 213, kapitola Opakovanie rovníc." Prikázal a ja a zopár iných sme si otvorili učebnice. Nepatrila medzi nich Michelle. Nikdy - naozaj nikdy nerobila na hodine čo mala; doma mala totiž súkromných učiteľov na každý predmet.
Keď konečne skončila hodina a učiteľ odišiel, Michelle prišla ku mojej lavici. "O čo ti ide?" spýtala sa bez okolkov. Na tvári sa mi rozlial úškrn. Teraz som sa s ňou mohla trochu pohrať. "Vieš..," začala som, pozerajúc sa do zeme, "je to zložité. V skratke som mala plné zuby toho života. Vždy som ťa obdivovala ako človeka, ako sa obliekaš, ako vyzeráš..," zatiahla som a kútikom očka som sa pozerala ako zareaguje. Šokovane tam stála a mrkala umelými riasami. Potom si ku mne sadla a začala trkotať: "Vlastne to stojí veľa úsilia, chodím do fitka, do solárka; ku kaderníčke raz do mesiaca, na manikúru každý tretí deň... Je to ťažké sa udržiavať vo forme," žmurkla. Neuveriteľné. To sa mi len zdá, alebo mi to vážne uverila?
Celý deň som sa s ňou bavila, len tak, aby som pozisťovala aký má život. Zistila som, že je to prelietavé dievča, vraj nikdy nie je dostatočne spokojné. Asi najviac ma šokovala odpoveď na otázku: "Chodievaš na párty len cez víkendy, však?" rozšírila oči, akoby rodila, a povedala: "Teraz žartuješ, však?! Chodím na párty každý deň, niekedy stihnem aj viac žúrok za jeden deň, iba cez víkendy?! To by som neprežila, chýbal by mi alkohol - doma chlastať nemôžem, poznáš to..," povedala, akoby to bolo samozrejmé. Ale ono nebolo, definitívne nie pre mňa. Teda aspoň doteraz. Chcela som sa zmeniť, zapadnúť a ak to znamenalo chlastať, bola som odhodlaná chlastať.
Bolo to ešte toho večera, Michelle mi povedala, že ma vezme na žúrku chalanov z vyššieho ročníka, a ak zapadnem, definitívne ma prijme do svojej partie. Teda nepovedala to presne takto, ale pochopila som to tak. Šla som domov, urobila som si úlohy, obliekla som si čierne minišaty so srdiečkovým výstrihom, celé obtiahnuté. Obula som si čierne topánky na vysokom opätku - veľmi vysokom. Dala som si umelé riasy a podobné záležitosti, a zobrala som si drobné, čierne psaníčko, do ktorého som si narýchlo strčila mobil, peňaženku a kľúče. Mama ani otec neboli doma, tak som povedala len Mary, že prídem asi o jedenástej, lebo idem ku kamarátke. Nevšímala si ma; a keby aj hej, tešilo by ju, že nejakú kamarátku vôbec mám. S Michelle sme sa stretli pred tým domom; ultramoderný, všade sklenené steny a tucty mladých, každý mal v ruke nejaký nápoj, alebo len bezmyšlienkovite tancoval do rytmu a rozprával sa so svojím doprovodom o tom, kto má čo na sebe, a - u chalanov - aká baba má najlepší výstrih. Nerobila som si ilúzie, že sa tu budú učiť alebo čo, ale že to bude také... Divoké som nečakala.
Prišli sme do stredu obývačky, a vtom k nám prišiel nejaký chalan, celkom pekný. Ó Bože, čo si nahováram?! Veľmi, veľmi pekný. Mal blonďavé vlasy, ofina mu padala do očí a tie - azúrovo modré - skenovali Michelle aj mňa, uškŕňal sa a mal svaly. Jednoducho krásavec ako sa patrí. "Ahoj, Ryan," pozdravila ho Michelle a rukou ho objala okolo pliec, akoby ho dlhé roky poznala. "Ako sa máš, Michelle? Nevidel som ťa pekne dlho," usmieval sa, otázku smeroval na ňu, ale očami sledoval mňa. Bola som nesvoja, červenala som sa. To ho donútilo ešte viac sa usmievať. "Ale vieš čo, ako vždycky, nejako preplávavam životom, ničím sny naivných ľudí a som povrchná," zasmiala sa, myslela to ironicky. Paradox, ona to totiž irónia nebola, pomyslela som si.
"Ale nebudem nezdvorilá," preťala po chvíľke trápne ticho Michelle, "predstavím ti tuto Jennifer, moju novú kamarátku," povedala a postrčila ma k nemu rukou. Neudržala som rovnováhu a zachytila som sa o neho. Preboha, som v spoločnosti len niekoľko minút a už som urobila prešľap, objímala som chalana. Omylom.So smiechom ma postavil a povedal: "Ja som Ryan, Michellin bývalý frajer," šarmantne mi podával ruku, úsmev cez celú tvár.
Zrazu akoby sa mi z pľúc dostal všetok vzduch. Nemohla som sa nadýchnuť. Pozrela som sa na Michelle. Sledovala ma, čakala čo urobím. "Teší ma," povedala som s úsmevom, červenajúc sa. "Si neskutočne zlatá," poznamenal so smiechom. Srdce mi poskočilo.

If there´s no hope #3

29. july 2013 at 8:08 | written & posted by: jass

Na druhý deň som sa zobudila s radosťou a s absolútnym pokojom v duši, čo sa mi nestalo už dobrých pár rokov. Vyskočila som z postele a odhrnula som žalúzie. Moju izbu zaplavilo zlatisté ranné svetlo. Vonku bol svieži vzduch. Nechcelo sa mi raňajkovať, tak som si dala len vodu a jablko. Obliekla som si bielu košeľu a béžové nohavice, k tomu zlaté baleríny. Svoj iPhone 5 v béžovom čipkovanom obale do vrecka, vlasy som si len učesala a mohla som vyraziť. Mama a otec dnes mali byť v práci a potom v divadle, takže som nikomu nemusela vysvetľovať, kam idem. Keď som vyšla z domu, ovanul ma teplý vánok a slnko mi prudko zasvietilo do očí.
Prišla som na to miesto. "Dobrý deň, nie som objednaná," pozdravila som recepčnú. "Akú receptúru?" "Prefarbenie vlasov, odstránenie chlpov, kozmetika tváre a solárko," povedala som s úsmevom. Recepčná niečo naťukala do počítača, povedala, že o pol hodinu som na rade a poslala ma do čakárne. Bola to staroružová miestnosť s piatimi kreslami a jedným stolíkom, na ktorom boli poháre, čajník a časopisy. Ako pre paničky, pomyslela som si a vytiahla som si iPhone. Dala som svoju básničku na DeviantArt a už len čakala, kedy môžem vojsť.
Prišla som domov, s čiapkou na hlave, aby neboli vidieť moje vlasy. Keď som sa preplížila do izby, dala som si dole čiapku a pozrela som sa do zrkadla. Vlasy, na vrchu hlavy orieškové, padali na ramená v blonďavých vlnách, mala som ombré presne ako Lauren Conrad. Cítila som sa ako vtáča s vyšklbaným perím, depilovali mi nohy, oholili pazuchy, vytrhali obočie, opálili ma... Vyzerala som ako iný človek, veď som ním teoreticky aj bola. Začínala som nový život, práve tu a práve teraz.
Sobotu a nedeľu som strávila písaním básní, robením úloh a tak podobne. Bola som strašne zvedavá na pondelok, ako budú ostatní reagovať; či ma príjmu alebo nie. Trávila som hodiny pri skrini vyberaním outfitu, muselo to byť čo najdokonalejšie. V nedeľu večer som sa finálne rozhodla. Večer vedľa mojej postele, na kresle ležali čierne gate, košeľa bez rukávov s našitým filtrovaným čiernym golierikom a čierne topánky, semišové s vysokým, 15centimetrovým opätkom, vpredu na viazanie. K tomu som si chcela dať čierny svetrík.
V pondelok ráno som sa zobudila o ôsmej, bez budíka. Obliekla som si to oblečenie. Vlasy som sa rozhodla vyžehliť. Prešla som do svojej kúpeľne a začala som sa maľovať. Dala som si makeup, bronzerom som zvýraznila lícne kosti a čelo, trochu rozjasňovaču, tenké linky na oči, nalepila som si umelé riasy. Pery som si pretrela jemným, ružovým rúžom.
Na raňajky som si dala veľkú dávku palaciniek s čokoládou. Vonku bolo teplo, takže som len schytila kabelku a vyšla do ulíc. Všimla som si, že chlapci sa za mnou otáčali. Páni, tak takto sa cítili všetky tie pipinky, a ja sa takto budem cítiť tiež, keďže som sa k nim dobrovoľne pridala. Dobrovoľne. To slovo mi rezonovalo v hlave ako ozvena.
Prišla som do triedy, s očakávaním. Vstúpila som a v tom zavládlo hrobové ticho. Stála som tam, všetci sa na mňa pozerali, a asi som sa začala červenať, ale cez všetok ten makeup to nemohlo byť vidieť. Hrobové ticho preťal hlas Michelle - kráľovnej roztlieskavačiek, veď to poznáte, bola Ten Typ dievčaťa, ktorý všetci chceli, malo obstojné známky, nádhernú postavu a bola ku všetkým milá; všetci sme však dobre vedeli, aká bola zlá, keď nikto nebol na blízku; ako terorizovala svoj klan "najlepších kamarátok," ktoré boli vlastne len jej bábkami.
"Ahoj, si tu nová?" spýtala sa, mrkajúc svojimi umelými mihalnicami, odhadujem do na 3 vrstvy - niežeby som ju odsudzovala, naopak, sama som mala jedny nalepené. V tej chvíli som sa neuveriteľne zaškerila. Snažila som sa vyvarovať sa tomu, ale nešlo to. Ukázala som svoje vybielené zúbky a odpovedala som jej: "Ale no ták, Michelle. Porozmýšľaj trochu. Môj hlas, vlasy, pehy, mimochodom, netešíš sa na matematiku?!" opýtala som sa - bola to len rečnícka otázka a mala jej pomôcť spoznať ma. A jej sa to podarilo, v rekordnom čase. Michelle, si múdrejšia ako som si myslela. Pery sa jej zúžili, ako keby chcela povedať: "ó," ale nič sa jej nevydralo z úst. Donútila ma ešte viac sa škeriť. Blond vlasy jej padali na plecia, pozerala sa na mňa svojimi zelenými očami.
"Ty... Jennifer?" vydralo sa z nej, videla som na nej že mi neverila, alebo že sa jej to zdalo nemožné. A potom sa rozosmiala, na plné hrdlo. Celá trieda na ňu pozerala - a ja s nimi. Oni nechápali prečo sa smiala, a ja vlastne tiež nie. Keď sa na mňa pozrela, a videla môj vážny výraz na soláriom opálenej tvári, prestala sa smiať, a z úst jej vyšlo len: "Ou."

If there´s no hope #2

29. july 2013 at 8:07 | written & posted by: jass
Desperate, shivery shout
is going out of my mouth,
because life has no meaning anymore,
I´m not so strong as I was before.
I can´t hide my pain, my insanity,
I´ve lost even the rest of my sanity.
And all the old troubles seem to be so meaningless
Against the current ones, against those endless.

Slová tejto básničky sa mi vynárali v hlave a ja som ju zapisovala do notesa, sediac na chladnej zemi opusteného domu. Cez zaslzené oči som nič nevidela, no vedela som, že to musím dokončiť. Keď som to dopísala, pero som odhodila a ono s buchotom spadlo zo schodov, ktoré viedli do podzemia. Keď utíchol zvuk padania pera, uvedomila som si, aké je okolo mňa ticho. Začala som sa báť. Premkol ma strach, ja som sa zmätene pozerala naokolo, kým som vstávala a balila veci. Husiu kožu som mala po celom tele.
Vybehla som na ulicu a nadýchla som sa konečne čerstvého vzduchu, keďže vo vnútri bol vlhký a plesnivý. Uvedomila som si, že som vnútri bola asi dosť dlho, lebo na hodinách v obchode oproti svietili štyri cifry, ktoré ma prekvapili: 19:16. Sakra. Ale vlastne, nezáležalo na tom, obaja rodičia prichádzali domov okolo desiatej, jediný, komu som to musela vysvetľovať, bola hospodyňa Mary. Rozbehla som sa smerom k nášmu domu. Bola som tak neuveriteľne zúfalá. Život nemal nádej. Doteraz mi záležalo aspoň na štúdiu, no teraz som vedela, že ak by to malo takto byť, že by mi ho znemožňovali títo idioti, viem, že by to nemalo zmysel.
Čo som celý život robila zle?! Cestou domov som si všetko premietala. Jednoducho ma škola bavila, dokonca som aj ostatným radila. Kto bol so mnou na laborke, nikdy sa nesťažoval - všetku prácu som urobila ja, a obaja sme vždy mali jednotku, doučovala som spolužiakov.. Bola som obľúbená, tým, že som vždy pomohla. Potom prišla druhá trieda a všetko sa zmenilo. Jeden z chalanov robil proti mne rozbroje a všetci sa chytili. A už to tak naveky zostalo.
Ale bolo mi to vždy jedno. Mala som len dva sny, byť vzdelaná a pracovať ako spisovateľka, ale niekde inde, chcela som odísť z Chicaga niekam preč, kde si ľudia budú ceniť moje vzdelanie, a nie brať to ako trápnu vlastnosť. Prišla som domov. Nebola tam dokonca ani Mary, zrejme šla do obchodu. To mi vyhovovalo, pretože som nemusela nič vysvetľovať. Moje jediné šťastie bolo, že bol piatok, takže som mala dva dni na premyslenie toho, ako ďalej, keďže takto to nešlo.
Môj život nemohol pokračovať týmto spôsobom. Mala som toho všetkého dosť, toho, ako sa na mňa ľudia pozerali, toho, že na narodeniny som vždy dostala akurát nový iPhone a všetko čo som si zažiadala a neoslávila som to s kamarátmi, toho, že som musela chodiť nakupovať oblečenie s mamou, toho, že v mojom telefónnom zozname boli len tri, úbohé tri čísla: mama, otec a Mary.
Podišla som k zrkadlu v svojej izbe. Hnedé vlasy, od prírody vlnité, mi napadali na plecia a nižšie. Hnedé oči tak trochu zanikali pod mojím obočím, veľkým ako to Brežnevove. Moja pokožka bola bledučká, možno až biela. Na lícach som mala malé, skoro neviditeľné oranžové pehy. Potom som si uvedomila, ako vyzerali všetky obľúbené baby v našej škole. Dokonalé obočie, boli čo najprirodzenejšie opálené zo solárka, blond vlasy. Krásne oblečenie, sukne, šaty, tričká, košeľe, elegantné no dievčenské obaly na iPhone, čím novšia verzia, tým lepšie, elegantné kabelky a štekle, niekedy aj 20 centimetrové. Otočila som sa ku svojej izbe. Pohľad mi padol na čierne semišové štekle, vpredu s viazaním. A vtom ma niečo napadlo, niečo oscarové.
Sadla som k počítaču a vygooglila som si to, čo som chcela, potom som si to napísala na papier. Nakoniec, keď bolo deväť hodín, ja som bola vysprchovaná, a mala som pri sebe tiramisu a horúcu čokoládu, dala som si počítač do postele a začala som pozerať film, ktorý mi zakaždým zlepšil náladu, film s herečkou, ktorú som vždy obdivovala. Keď som uvidela titulku, Some Like It Hot, hneď som sa cítila lepšie.
 
 

Advertisement