Práve smutné chvíle ju naučili rozoznať tie šťastné a nikdy na nich nezabudnúť.

20. september 2013 at 20:26 | written & posted by: jass |  one-shot stories


Ahooj dievčatá. :3 Prepáčte za neaktivitu, v minulom článku som vysvetlila. Teraz prinášam jednorazovku a nabudúce snáď napíšem čo sa deje v mojom živote. :3 :D Prosím, napíšte mi názor na tento príbeh, nešetrite kritikou. :)) //EDIT viete o tom, že už mám štrnásť?! :DD

Jej nesmelé kroky boli počuť na celé divadlo. Opatrné a pomalé. Našľapovala, ako keby sa bála, že sa pod ňou preborí podlaha, že keď bude kráčať nahlas, prebudí sa z tohto nádherného sna. Cvičky z príjemnej látky ochraňovali jej útle nohy pred ľadovo studenou podlahou. Sukňa jej jemne povievala pri každom kroku, ktorý urobila. Po nekonečne dlhej dobe sa dostala do stredu javiska. Nohy umiestnila na neónovo-zelený krížik, určujúci stred javiska. Ruky zdvihla do výšky a zaoblila ich, vystrela sa, stiahla brucho, pokrčila kolená a chodidlá umiestnila do piatej pozície. Sklonila hlavu a pomaly, zhlboka sa nadýchla.


"Joanne!" zakričala staršia dáma vo fialovom kostýme, s vlasmi natočenými vo veľkých vlnách. Jej odmeraný, výrazný hlas sa niesol po celom dome, z olivovozelenej vstupnej haly s nábytkom, ktorý sa v dome dedil už po generácie, cez obývačku s obrovskými oknami, ktoré dodávali drevenému nábytku, bielemu gauču a obrazom na stenách optimistický nádych, cez slivkovofialovú chodbu, schodisko z čerešňového dreva, až zaznel v staroružovej detskej izbe, kde päťročná Joanne Callabryová, s belasými šatami a s vrkočmi na bokoch hlavy pozerala von oknom. Pri zvuku hlasu jej tety ňou myklo, obrátila sa smerom k otvoreným dverám s ustráchaným výrazom. Tento hlas teta používala veľmi často - keď Joanne niečo vyliala, keď Joanne neúmyselne povedala niečo škaredé, keď Joanne urobila čokoľvek, čo tete neprišlo podľa základných pravidiel bontónu. Neotáľala ani sekundu, rozbehla sa dolu schodami. Nechcela riskovať nahnevanie tety Adrianne.

Keď pribehla do vstupnej haly a uvidela tetu Adrianne, ako nervózne nehtami poklepáva po stolíku z dubového dreva, myslela si, že prichádza ďalšia bitka. Lenže bolo to úplne inak. Vedľa tety Adrianne stálo vysoké dievča útlej postavy. Nedôverčivo sa obzerala po okolitom prostredí. Joanne to dievča fascinovalo. To, ako neobvykle, výrazne a odvážne bola oblečená, to, akú mala namaľovanú tvár, to, aké mala vlasy - ako po výbuchu, pomyslela si Joanne. Teta ju vždy vychovávala zastaralo, v dome, ktorý bol oficiálne uznaný ako národná pamiatka, rovesníkov stretávala len, keď s tetou mohla ísť do mesta, nechodila do škôlky - mala domácu výuku, už vedela hrať na husle, jedávali vždy len jedlá maximálne z devätnásteho storočia, obliekali sa takisto veľmi staromódne. Teta Adrianne od Joanne chcela, aby po jej smrti mohla prevziať a udržiavať tento dom ona. Preto dbala na jej vysoké vzdelanie a spôsoby. Nenechávala jej žiadnu voľnosť a Joanne si myslela, že je to tak dobre.

A preto keď uvidela toto neznáme dievča, akoby bola v inom svete, v tom reálnom, ktorý bol v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia taký bežný pre ostatných, no taký vzácny pre ňu. Podišla bližšie k tomu dievčaťu a usmiala sa na neho. Dievča, očividne minimálne štrnásťročné, sa na Adrianne usmialo a povedalo: "Ahoj Adrianne, som Nicole, dcéra brata tvojho otecka. Je mi ľúto, čo sa ti stalo," vydýchla a súcitne sa pozrela na Adrianne, ktorej chvíľku trvalo, čo všetky tie slová znamenali. Je to jej sesternica. A je jej ľúto, čo sa stalo jej oteckovi a mamičke - nešťastná náhoda, ktorá sa stala, keď sa plavili naspäť z Ameriky, do Anglicka, za ich milovanou Adrianne. Mali súkromnú loď, lenže sa stalo nešťastie a všetci z lode zahynuli pri neznámych okolnostiach.

"Joanne, Nicole je z Londýna a práve nastupuje do druhého ročníka baletnej školy. Nicole, mohla by si, prosím, niečo zatancovať pre Joanne?" spýtala sa teta Adrianne. Nicole s úsmevom prikývla, zobrala nadšenú Joanne za ruku a šla s ňou do obývačky. Po krátkej rozcvičke a po príprave Nicole začala tancovať balet. Joannina detská pusinka bola celý čas zvedavo otvorená v nemom úžase. Joanne prišlo to, čo práve videla, neuveriteľne nádherné. Lahkosť pohybov, ladnosť tanca, sústredený výraz na Nicolinej tvári, malé kvapôčky potu na Nicolinom čele. V ten okamih mala pocit, že neexistuje len nič iné než ona a Nicole. Mala pocit, že Nicole je dobrá víla, ktorú jej zoslalo samo nebo. Toho dňa si zamilovala balet a rozhodla sa, že toto bude to, čo bude robiť celý život, kým už nebude vládať ani len vstať z postele bez niečej pomoci.

Pri tejto spomienke sa na Joanniných sýtočervených, perfektne narúžovaných perách objavil široký úsmev. Bola taká malá. A teraz jej už bolo jasné, že od chvíle, kedy umreli rodičia, do chvíle, kedy spoznala Nicole, bol jej život čiernobiely, bola ako prázdna schránka, ako telo bez emócií a bez života. Balet bol pre ňu všetkým, nedokázala si predstaviť žiť bez neho. Opona sa začala pomaly dvíhať a Joanne mala sto chutí zakašľať si, toľko prachu ju obklopilo.

Pomaly, nežne zdvihla hlavu. V tej chvíli mala pocit, akoby v nej vybuchli milióny dynamitov, a zároveň akoby bola v najkrajšom sne, na zelenej lúke plnej farebných, voňavých kvetov. Nemohla uveriť vlastným očiam, v hľadisku sedelo neuveriteľne veľa ľudí, porátať ich by jej zabralo niekoľko týždňov. Cítila, že má mokré líce. Tichučko vzlykla. Začula prvé tóny huslí a vedela, že teraz je ten moment. Pomaly spustila jednu ruku na úroveň pliec, potom druhú, a tak vytvorila niečo ako trojuholník. Pripravila si nohy, vystrela sa ešte viac, nadýchla sa, a v momente keď sa pridalo niekoľko desiatok ďalších huslí začala tancovať. Mala pocit, akoby bola niekde inde, akoby tancovala sama pre seba, vrátila sa do detských čias. Všetky pohyby šli sami od seba, a predsa si ich užívala. Udržať vážny výraz bolo pre ňu príliš ťažké. Náhle do seba všetko zapadlo - tanec, osvetlenie, hudba.

So smiechom vkročila do nočného klubu, prenasledovaná svojimi priateľmi - priateľmi z baletnej školy, s priateľmi, ktorí boli ako ona. Nikdy v živote sa necítila uvoľnenejšie - kráčala v tesných čiernych šatách, s topánkami na vysokom opätku, vlasy v neposlušných vlnách viali za ňou ako zástava. Odvšadiaľ sa ozývala moderná hudba. Videla všetky tie spotené, tancujúce telá, a mala sto chutí si vyzuť topánky a rovno sa vrhnúť medzi nich. No dnes neprišla tancovať, prišla osláviť úspešné absolvovanie predposledného ročníku jej vysnívanej školy. Už jej zostával len jeden rok. Keď si uvedomila, čím si v živote prešla - smrťou rodičov, bývaním u tety Adrianne, neskôr presviedčaním tety Adrianne, že sa na baletnú školu dostane, a keď sa tam dostala, presviedčaním, že tam patrí, a potom už len drinou, tancom, a obidvoma naraz. Ale napriek všetkému, čím si prešla, svoj život milovala. Bez chýb a sklamaní by nebola tam kde je, a i keď sa jej srdce nikdy celkom zo smutných chvíľ nezahojilo, vedela, že práve smutné chvíle ju naučili rozoznať tie šťastné, a nikdy na nich nezabudnúť.

So slzami v očiach bežala smerom k Nicole, ktorá už nastavovala náručie. "Joanne! To bolo neskutočné! Som na teba hrdá!" usmiala sa Nicole a postrapatila jej vlasy. Joanne pretočila očami. "Zopár ľudí by sa s tebou chcelo porozprávať," povedala Nicole veľavravným tónom a hlavou ukázala na ľudí za nimi. Boli v oblekoch, s okuliarmi a všeljakými zložkami v rukách. "Joanne Callabryová," začal jeden z nich, "takýto dobrý absolventský koncert sme dávno nevideli. Bolo by nám cťou, keby sme vás mohli zaradiť do celosvetového programu pre špičkové tanečnice. Najprv by ste dostali ešte zopár kurzov, a potom by sa už len hrnuli ponuky účinkovať vo vystúpeniach a v hrách svetového mena. Prijímate?!

Po chvíli jej Nicole stisla rameno, a Joanne akoby sa prebrala z tranzu. Keď sa spamätala, rýchlejšie, než bolo potrebné, vysypala: "Samozrejme!", na čom sa všetci zasmiali.

A vtedy si uvedomila, že všetky tie roky, kedy drela ako kôň, všetky tie roky, kedy zažila tisíce chvíľ, keď mala chuť seknúť s baletom, všetky tie roky skromných snov a naopak priveľkej driny sa vyplatili aj s úrokmi. To ju dojalo a začala plakať. Všetko ostatné chvíľu videla akosi zahmlene, ľudí, ktorí jej gratulovali, ľudí, ktorí jej ponúkali šampus, no i ľudí, ktorí by najradšej boli na jej mieste a tak ju prebodávali pohľadmi. No všetko jej bolo v tej sekunde ukradnuté. Mala pocit, že jej patril celý svet, mala pocit dokonalého pokoja, šťastia a duševnej harmónie. Bolo to akoby po rokoch snahy konečne zlepila rozbitú vázu. A tá váza bola ešte krajšia ako predtým.

Nikdy sa nevzdávajte. Keď ste na tom najväčšom dne, môže byť už len lepšie. Ste na horskej dráhe, ktorá klesla na najnižší bod a teraz už len stúpa. Nikdy nenechajte niekoho hovoriť vám, čo dokážete a čo nie, pretože oni nevedia, čím ste prešli, čím prechádzate a čo vás čaká. Vždy môžete zmeniť svoju budúcnosť. Všetko je vo vašich rukách, a nenechajte nikoho súdiť vás. No a napokon, neverte na osud, konajte.
 


Comments

1 Maruška | Email | Web | 21. september 2013 at 8:48 | React

to je tak moc nádherné, že ani nemůžu popsat, jak moc nádherné to je. jak se střídají děje, jak je to krásně napsané, jak všechno popisuješ do nejmenších detailů, a jak prostě píšeš! :o
já jenom zírám!
btw, všechno nejlepší k narozeninám! Opožděně. Sakra. :/ (:
Zpátky k povídce... Já k ní nemám co vytknout, nejradši bych si to zkopírovala, uložila a četla, když budu mít špatnou náladu. :) Prostě
Ach :333

2 Sauline | Web | 21. september 2013 at 11:41 | React

No toto. Vole. Ja len čítam, čítam a kukám a kukám. Kokso to ako keby písala nejaká celosvetová spisovateľka! Seriusly! Vážne. Jass dotiahneš to ďaleko. :)

I keď ja sa veľmi baletu nerozumiem, ale bolo to krásne. Fakt. Juj.

Ďakujem, aj keď je úplne jednoduchý! :D To by nebolo ono keby tam Slash nie je. :P Goofy? Nevolal sa náhodou tak? :D
Ani sa nepýtaj. No dobre. Slash. Jeho normálne meno je Saul tak som si to tak nejak odvodila. :D
Čo je sof? Hm? :D Ty si už aká zlatá. :D

3 Miss X | Web | 21. september 2013 at 14:45 | React

Klobúk dole :) Tiež som niekedy písala, ale toto je oveľa lepšie. Dych vyrážajúce. Balet je sám o sebe nádherný, ako keď som bola na Labuťom jazere a nedokázala som mať zavreté ústa..proste, aj tvoja poviedka je nádherná :) Hlavne to prelínanie prítomnosti a jej detstva :)

4 the lizz. | Web | 21. september 2013 at 16:05 | React

Děkuju Jass a pochvalu, áááááá slyšet to od tebe, to vážně potěší:))

sdjgkdg, jak to děláš? jak můžeš psát tak dokonale? hltám každý písmenko, miluju tvůj styl psaní. je ti 14 a píšeš lépe, než některé celosvětové spisovatelky.
wow..just wow.

5 Nell | Web | 21. september 2013 at 17:23 | React

Jass, jedna nepatrná otázka. Proč mi tohle děláš?
Já vždycky, když si přečtu nějakou povídku, nevím, co  mám dělat s životem. Nechápu, co to se mnou je, ale vždycky to na mě takhle zapůsobí.
A tohle zvlášť. Protože se v Joanne malinko vidím. V tom, že vzdávat se se nevyplácí.
Napsala jsi to úplně dokonale, ale já nechci psát tisíc řádků o tom, jak jsi úžasná. Už po sté bych se opakovala a nevím, jestli tě to pořád baví číst. Ale jestli jo, jen mi to řekni, já ti něco napíšu. :3
Chvilkami jsem měla pocit, že jsem tam. Že stojím na kraji toho jeviště, a ačkoli mě není vidět, prožívám to stejně. To, jak popisuješ její kroky, to , jak zvedá ruce.. ah, tomuhle se prostě říká umění psát. :3
Na jednu stranu chci další povídku, ale na druhou... bojím se, co to se mnou udělá. Protože moje sebevědomí po tomhle dost rychle klesá. :D

6 Infinity | Web | 21. september 2013 at 21:34 | React

Bravo! Bravo! Bravo!
Jass, jsi prostě nejlepší spisovatelka a ty jednou spisovatelka prostě budeš. :3
Tenhle příběh byl tak dojemný, že jsem na konci měla slzy v očích, jak krásně to skončilo.
Čím vším si Joanne prošla a jak to dokázala, to je nádhera. Něco takového si každý v životě přeje, když o něco stojí a je za tím vidět dřina a velká snaha. :)
To poselství na konci je taky úžasné. :3

7 Claire Drayen. | Web | 21. september 2013 at 23:15 | React

To je prostě... wow, páni, Jass, jsi neskutečná.
Zaprvé jsem strašně ráda za další povídku. Za povídku s velkým P, povídku povídek.
Je to tak nádherné a procítěné. A především se mi taky hrozně moc líbí ta filozofie obsažená v posledním odstavci, prostě dokonalá úžasnost.
Kéž by to mělo pokračování. Teda, netuším o čem by to bylo, ale hrozně bych to chtěla :D Ovšem nepiš to, je to prostě jenom můj pocit ohromení a chtivosti.
Navíc ve tvém menu čtu, že chystáš něco dalšího, takže se budu hrozně těšit :))

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.