If there´s no hope #3

29. july 2013 at 8:08 | written & posted by: jass |  If there´s no hope

Na druhý deň som sa zobudila s radosťou a s absolútnym pokojom v duši, čo sa mi nestalo už dobrých pár rokov. Vyskočila som z postele a odhrnula som žalúzie. Moju izbu zaplavilo zlatisté ranné svetlo. Vonku bol svieži vzduch. Nechcelo sa mi raňajkovať, tak som si dala len vodu a jablko. Obliekla som si bielu košeľu a béžové nohavice, k tomu zlaté baleríny. Svoj iPhone 5 v béžovom čipkovanom obale do vrecka, vlasy som si len učesala a mohla som vyraziť. Mama a otec dnes mali byť v práci a potom v divadle, takže som nikomu nemusela vysvetľovať, kam idem. Keď som vyšla z domu, ovanul ma teplý vánok a slnko mi prudko zasvietilo do očí.
Prišla som na to miesto. "Dobrý deň, nie som objednaná," pozdravila som recepčnú. "Akú receptúru?" "Prefarbenie vlasov, odstránenie chlpov, kozmetika tváre a solárko," povedala som s úsmevom. Recepčná niečo naťukala do počítača, povedala, že o pol hodinu som na rade a poslala ma do čakárne. Bola to staroružová miestnosť s piatimi kreslami a jedným stolíkom, na ktorom boli poháre, čajník a časopisy. Ako pre paničky, pomyslela som si a vytiahla som si iPhone. Dala som svoju básničku na DeviantArt a už len čakala, kedy môžem vojsť.
Prišla som domov, s čiapkou na hlave, aby neboli vidieť moje vlasy. Keď som sa preplížila do izby, dala som si dole čiapku a pozrela som sa do zrkadla. Vlasy, na vrchu hlavy orieškové, padali na ramená v blonďavých vlnách, mala som ombré presne ako Lauren Conrad. Cítila som sa ako vtáča s vyšklbaným perím, depilovali mi nohy, oholili pazuchy, vytrhali obočie, opálili ma... Vyzerala som ako iný človek, veď som ním teoreticky aj bola. Začínala som nový život, práve tu a práve teraz.
Sobotu a nedeľu som strávila písaním básní, robením úloh a tak podobne. Bola som strašne zvedavá na pondelok, ako budú ostatní reagovať; či ma príjmu alebo nie. Trávila som hodiny pri skrini vyberaním outfitu, muselo to byť čo najdokonalejšie. V nedeľu večer som sa finálne rozhodla. Večer vedľa mojej postele, na kresle ležali čierne gate, košeľa bez rukávov s našitým filtrovaným čiernym golierikom a čierne topánky, semišové s vysokým, 15centimetrovým opätkom, vpredu na viazanie. K tomu som si chcela dať čierny svetrík.
V pondelok ráno som sa zobudila o ôsmej, bez budíka. Obliekla som si to oblečenie. Vlasy som sa rozhodla vyžehliť. Prešla som do svojej kúpeľne a začala som sa maľovať. Dala som si makeup, bronzerom som zvýraznila lícne kosti a čelo, trochu rozjasňovaču, tenké linky na oči, nalepila som si umelé riasy. Pery som si pretrela jemným, ružovým rúžom.
Na raňajky som si dala veľkú dávku palaciniek s čokoládou. Vonku bolo teplo, takže som len schytila kabelku a vyšla do ulíc. Všimla som si, že chlapci sa za mnou otáčali. Páni, tak takto sa cítili všetky tie pipinky, a ja sa takto budem cítiť tiež, keďže som sa k nim dobrovoľne pridala. Dobrovoľne. To slovo mi rezonovalo v hlave ako ozvena.
Prišla som do triedy, s očakávaním. Vstúpila som a v tom zavládlo hrobové ticho. Stála som tam, všetci sa na mňa pozerali, a asi som sa začala červenať, ale cez všetok ten makeup to nemohlo byť vidieť. Hrobové ticho preťal hlas Michelle - kráľovnej roztlieskavačiek, veď to poznáte, bola Ten Typ dievčaťa, ktorý všetci chceli, malo obstojné známky, nádhernú postavu a bola ku všetkým milá; všetci sme však dobre vedeli, aká bola zlá, keď nikto nebol na blízku; ako terorizovala svoj klan "najlepších kamarátok," ktoré boli vlastne len jej bábkami.
"Ahoj, si tu nová?" spýtala sa, mrkajúc svojimi umelými mihalnicami, odhadujem do na 3 vrstvy - niežeby som ju odsudzovala, naopak, sama som mala jedny nalepené. V tej chvíli som sa neuveriteľne zaškerila. Snažila som sa vyvarovať sa tomu, ale nešlo to. Ukázala som svoje vybielené zúbky a odpovedala som jej: "Ale no ták, Michelle. Porozmýšľaj trochu. Môj hlas, vlasy, pehy, mimochodom, netešíš sa na matematiku?!" opýtala som sa - bola to len rečnícka otázka a mala jej pomôcť spoznať ma. A jej sa to podarilo, v rekordnom čase. Michelle, si múdrejšia ako som si myslela. Pery sa jej zúžili, ako keby chcela povedať: "ó," ale nič sa jej nevydralo z úst. Donútila ma ešte viac sa škeriť. Blond vlasy jej padali na plecia, pozerala sa na mňa svojimi zelenými očami.
"Ty... Jennifer?" vydralo sa z nej, videla som na nej že mi neverila, alebo že sa jej to zdalo nemožné. A potom sa rozosmiala, na plné hrdlo. Celá trieda na ňu pozerala - a ja s nimi. Oni nechápali prečo sa smiala, a ja vlastne tiež nie. Keď sa na mňa pozrela, a videla môj vážny výraz na soláriom opálenej tvári, prestala sa smiať, a z úst jej vyšlo len: "Ou."
 


Comments

1 GregoGainkar | Email | Web | 10. may 2017 at 21:08 | React

Peor Hora Para Tomar Propecia buy accutane in the uk Kamagra How Does It Work Levitra Online Sales Propecia Catez  <a href=http://byuvaigranonile.com>viagra</a> Cialis Nouveau Alldaychemist Prescription Needed Cheapest Dutasteride

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.