If there´s no hope #1

29. july 2013 at 8:06 | written & posted by: jass
Vybehla som z tej budovy, stále sa potkýnajúc. Na malú sekundu som zastala, aby som sa zorientovala. A to bola veľká chyba. Hlava sa mi začala točiť a začalo mi byť na vracanie, tak som radšej znova vybehla, ani som nevedela kam. Bolo mi jedno všetko na svete, len som chcela hlavne vypadnúť, ísť preč. Stále som sa obzerala, či ma nesledujú, stále som sa potkýnala. Batoh mi narážal do chrbta a to mi zakaždým vyrazilo dych. Ľudia sa na mňa pozerali, uhýbali mi z cesty... Keď som bola naozaj na pokraji síl, keď som cez všetky tie slzy nemohla vidieť, tak som zabočila do nejakých dverí na ulici. Ocitla som sa v tmavom, opustenom dome, kde boli už len zamurované okná, staré lampy a chladivá, drevená podlaha. Batoh som hodila na zem, zvalila som sa na podlahu a ležala, ležala a ležala...
Všetko sa to začalo dnes ráno. Deň začal ako obvykle, zobudila som sa na budík, bolo 8 hodín. Osprchovala som sa, umyla som si zuby, obliekla som si bielu košeľu, čierne nohavice a čierne baleríny. Vlasy som si prečesala a uplietla som si rybí cop. Zišla som dol schodmi, aby som si dala raňajky. Po celom veľkom dome rozvoniavali toasty. Jeden som si uchmatla zo stola a z chladničky som si zobrala džem a brusnicový džús. Sadla som si ku stolu, všetko som si nachystala. Zatiaľ som si pozerala na iPhone svoj DeviantArt, či mi niekto neokomentoval básničky. To jediné ma bavilo, samozrejme okrem školy. Ja viem, nie je to bohvieaké hobby, ale štúdium mi prináša radosť, rada niečo viem. Samozrejme, všetci ma volajú šprt Ale nemajú pravdu. Šprt v skutočnosti nie som, nič sa nešprtám, chápem tomu, viem to. Ich to ale nikdy nezaujímalo.

"Dobré ráno, srdiečko," pozdravila ma mama, keď si sadala vedľa mňa s kávou a iPadom v ruke, ani sa na mňa nepozrela. "Otec je v práci?" spýtala som sa, ako keby som vopred nepoznala odpoveď. "Áno, srdiečko, dobre vieš, že to nemá ľahké. Má ťažkú prácu, je jedným z hlavných manažérov Applu, je stále zaneprázdnený. Jemu vďačíme za to, že si takto žijeme," dávala mi kázeň. "Radšej sme mohli žiť v chatrči, ale žili by sme ako rodina," odpovedala som jej, zdvihla som sa, tanier položila do kuchyne. "Nedoješ?" spýtala sa, akoby nič nepočula. "Nemám chuť," odsekla som a šla hore.

Ale to všetko ešte bolo normálne, bola som zvyknutá, že to u nás bolo takéto. Pravé, každodenné peklo začalo, až keď som prišla do školy. Všetci stíchli, ako náhle som vošla do triedy a naschvál sa na mňa pozerali. Peter Dickens potom prehlásil: "Ííí, niekto sa snaží nevyzerať šprtsky," a rozosmial sa. Celá trieda to po ňom zopakovala. Zaťala som zuby a sadla som si. Stále sa smiali. "Vieš čo, Peter?! Mňa je ťa ľúto. Skončíš ako synáčik živený oteckom, čo dostane všetko čo chce, takže každá žena, ktorá po tebe pôjde, bude len zlatokopka, a to len kvôli tomu, že absolútne serieš na školu," vyhŕkla zo mňa, táto spŕška slov.Vedela som, že ho tým priveľmi neuzemním, ale dúfala som, že aspoň na chvíľu. Všade zavládlo ticho, všetci čakali, ako nejaké bábky, na Petovu reakciu. Sadol si do lavice - bez slova - a takto zostal až kým nezazvonilo na hodinu. Aj ja som sedela. Obaja sme sa pozerali jeden na druhého, pripravení vyraziť do boja, ak zbadáme na protivníkovi náznak prípravy na útok.

Prišla učiteľka a náš očný kontakt skončil. Vstali sme, pozdravili sme sa a začalo klasické pre ostatných nič nerobenie a pre mňa učenie. Lietadielka lietali po triede, mala som pocit, ako keby bola tabula na opačnej strane triedy, lebo všetci boli otočení dozadu, všade bol hluk... A ja, jediná, v prvej lavici som sa s učiteľkou bavila. Bolo to takto každý deň, už od druhej triedy. Učitelia sa ani nesnažili nič robiť. Bola to súkromná stredná škola a všetkým tu bol prospech šuma fuk. Všetci moji spolužiaci, vlastne všetci, okrem riaditeľky nevedeli, že som nebola na štipendiu, ale že mi to otec platil. Nikto nevedel, že som z bohatej rodiny. A mne to tak vyhovovalo. Učiteľka vstala, že vysvetlí nové učivo, a šla niečo písať na tabuľu. V tom mi vo vlasoch pristalo lietadielko. Naštvane som si ho vytiahla a roztvorila.

"Jennifer, si jedna idiotská namyslená, skurvená piča. Kiež by si chcípla. -Peter.-" a pod tým sa podpísal zvyšok triedy. Otočila som sa a premerala som si ich tváre. Smiali sa. Dosť. Nevydržím to. Už nedokážem hrať silnú. Schytila som tašku a vybehla som z triedy, z budovy...
A zvyšok už poznáte. Ležala som v tej budove, bez nádeje, so slzami v očiach a v mysli sa mi vynárala jediná myšlienka: takto to nejde.
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.